Každý z nás má určitý vzťah k práci respektíve povinnostiam ako takým. Niekto ho má viac pozitívny, niekto negatívny. Niekto berie svoju prácu a iné povinnosti ako prostú nutnosť a záleží mu predovšetkým na tom ako trávi svoj voľný čas, niekto iný si zase na práci zakladá a má v nej zmysel svojho života.

Tých, ktorí sú na svojej práci vyslovene závislí, nazývame  workoholikmi. Nezáleží pritom na tom, akú prácu vykonávame. Či už je naša špecializácia ortopedická obuv alebo sme kaderník.

Čo je pre takého workoholika ešte špecifické? Ako by sme ho charakterizovali?

Na prvý pohľad by sme takého človeka mohli označiť za pracovitého. V prvých štádiách workoholizmu je niekedy tento rozdiel medzi pracovitosťou a workolizmom málo rozpoznateľný. Proste oba druhy ľudí veľmi často pracujú.  To čím sa však líšia je to, že zatiaľ čo síce pracovitý človek vykoná veľa pozitívnej práce, veľmi rád si odpočinie a užije si taktiež zaslúžený oddych, na rozdiel od workoholika, ktorý je na práci doslova závislý a ak aj náhodou odpočíva, myslí len na prácu. Väčšinou však dovolenku takýto človek odmieta.

To je však ešte stále celkom dobré štádium. Horšie to býva v prípade, kedy to prerastie do stavu kedy je človek totálne poltený prácou, nemá žiadny spoločenský život či odpočinok. V poslednom štádiu prerastá workoholizmus od ľahších po vážne zdravotné problémy od nespavosti cez bolesti hlavy až po infarkty a mozgové príhody.

Niekedy sa stane človek workoholikom kvôli tomu, že od detstva na neho boli kladené veľké nároky a bol oceňovaný za svoju prácu a užitočnosť. Dospelý s opísaným detstvom sa totiž dokáže mať rád len v prípade, ak veľa pracuje, ak je užitočný. To sa naučil ako malý a väčšinou, keď vedome nepracuje so strnulými predstavami a konceptami o tom ako svet funguje, tak si to myslí po celý život.

Niekedy tomu ľudia prepadnú, ak sa ich vášeň stane ich prácou. Proste ich to tak baví a dáva im to tak veľký zmysel, že nechcú robiť už nič iné.